reklama

Boľačky zvolenskej Borovej hory

Normal 0 21 MicrosoftInternetExplorer4 /* Style Definitions */ table.MsoNormalTable {mso-style-name:"Normálna tabuľka"; mso-tstyle-rowband-size:0; mso-tstyle-colband-size:0; mso-style-noshow:yes; mso-style-parent:""; mso-padding-alt:0cm 5.4pt 0cm 5.4pt; mso-para-margin:0cm; mso-para-margin-bottom:.0001pt; mso-pagination:widow-orphan; font-size:10.0pt; font-family:"Times New Roman";} Ak by sa do Zvolena vrátili sovietski vojaci, mohli by sme ich privítať v Dome oficierov sovietskych. Tak to hlása nápis na jednej z budov na sídlisku Podborová. Určite by však pri pohľade do jeho vnútra nevýskali od nadšenia, lebo po dvadsiatich rokoch by našli budovu zdevastovanú, s akou sa nestretli azda ani na rodnej Sibíri.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Dom sovietskych oficierov

Sídlisko Podborová vyrástlo na severnom okraji mesta. Rušno na ňom bolo po roku 1968, keď sa tu „dočasne“ zabývali rodiny sovietskych dôstojníkov. Dočasnosť sa skončila po viac ako dvoch desaťročiach a hoci od odchodu vojakov s červenou hviezdou na čiapkach už tiež ubehli ďalšie dve desiatky rokov, na jednej z budov sa dodnes vyníma nápis v azbuke: Dom oficerov sovetskych. Domáci ho už ani nevnímajú, za roky si naň zvykli a dá sa povedať, akoby bol už len recesistickou spomienkou na nedávnu históriu mesta i Slovenska.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Alebo okolo domu prejdú nevšímavo aj preto, že jeho dvere a okná sú pevne uzamknuté, zamrežované. „Bolo to síce pre ruských dôstojníkov, ale často sme sem chodili aj my,“ povedal nám 81-ročný Pavel Dubovský, ktorý žije na Podborovej už takmer polstoročie. „Bývali tu koncerty, zábavy. Bol som tu napríklad na vystúpení Evky Kostolányiovej, speváčky, ktorá potom taká mladá zomrela. Vystupovali tu rôzne súbory. Poznali sme sa s viacerými ruskými vojakmi, aj s ich rodinami, navštevovali sme sa. Je škoda, že to tu takto chátra...“ smutne dodáva.

Obrázok blogu

81-ročný Pavel Dubovský je veľkým milovníkom kultúry a rád chodil aj na podujatia, ktoré sa konali v dome oficierov

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Ani ďalší Zvolenčan Miloš Masarik nechápe, prečo to nechali takto zdevastovať. Bol dôstojníkom Československej ľudovej armády v blízkych kasárňach a keďže mal na starosti kultúrne aktivity, často prichádzal do styku s bratmi v zbrani. „Myslím si, že medzi nami boli korektné vzťahy na primeranej spoločensko-kultúrno-etickej úrovni,“ hovorí. „Stretávali sme sa pri rôznych príležitostiach: pri oslavách Prvého mája, oslobodenia, alebo pri slávnostných prísahách. Dom oficierov bol technicky dobre vybavený. Využívali sme ho aj my v rámci rozvoja kultúrnych činností. Spomínam si, že raz tam vystupovala taká malá skupina Alexandrovcov. A televízia tam natáčala program Vtipnejší vyhráva s Krajíčkom, Hlaváčkom, Tarageľom a Kolínskou. Moje dievčatá tam chodili do tanečnej školy...“ spomína. Aj on mal medzi ruskými dôstojníkmi osobných priateľov. „Jeden, volá sa Alexander, bol lekárom. Asi päť rokov po odchode sovietskych vojsk ma prekvapil, keď zazvonil pri našom byte a prišiel aj s darčekmi. Bol vtedy na nejakom výcviku vojenských lekárov v Čechách a po ňom odišiel na misiu kamsi do Konga. Odvtedy som už o ňom nepočul.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Československá a neskôr slovenská armáda využívala dôstojnícky dom aj po odchode sovietskych vojsk. Pravda, aktivity sa sústredili do tej časti objektu, v ktorej je kinosála s priestranným javiskom, a ktorú sporadicky využíva mesto Zvolen aj dnes na vystúpenia spevákov, hudobných kapiel, drobných hereckých zoskupení a na podobné kultúrne aktivity. Pred desiatimi rokmi sa dočkalo obnovy aj druhé krídlo budovy, kde má dnes vskutku reprezentačné kancelárske priestory úspešná firma. Len srdce celého objektu, samotný Dom sovietskych oficierov, akoby zaspal dobu.

Oslovili sme aj Rusov, ktorí sa nevrátili do vlasti, vyzliekli uniformu a stali sa bežnými občanmi Zvolena. Zaujímali nás ich spomienky na niekdajší život na Podborovej. Určite by mali o čom hovoriť, no rešpektujeme ich želanie, že sa nechcú vracať do rokov, ktoré naštrbili vzťahy medzi národmi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pred desiatimi rokmi, ako redaktor miestneho týždenníka, som sa zaujímal o osudy Domu oficierov sovietskych na Podborovej. Stretol som sa s vtedajšími majiteľmi manželmi Slobodníkovcami, ktorí ju dostali v rámci reštitúcií ako náhradu za pozemky pod kúpaliskom v Neresnici. Ukázalo sa, že to bol pre nich danajský dar. Sami nemali dostatok financií a ani predstavu, ako budovu využiť. Dúfali, že sa im ju podarí predať, a požadované dva milióny chceli efektívne investovať na Podhájskej, v blízkosti svojho bydliska vzdialeného od Zvolena asi 150 km. Už zamrežovanie okien a dvier bolo pre nich nemalou a pritom nenávratnou položkou. Ale museli to urobiť, aby zabránili totálnej devastácii. Podľa informácií, ktoré mám, žiaľ tragicky zahynuli pri dopravnej nehode. Dnes, ako mi prezradili v jednej realitke, je majiteľkou mladá žena z Poník. Či ide o dedičstvo alebo kúpu, to som nemal čas ani možnosť zisťovať. Nakoniec ide o súkromný majetok a je na nej, ako s ním naloží. Či nájde dostatok chuti a hlavne financií na to, aby do chladného tela budovy s recesistickým nápisom vdýchla novú dušu, to ukáže čas. Osobne som najprv tiež recesisticky, ale neskôr aj vážnejšie navrhoval, aby sa tieto zdevastované objekty prebudovali na múzeum, dokumentujúce udalosti v roku 1968 a následný pobyt sovietskych vojsk na našom území. Pre nás, skôr narodených, sú to dobre známe skutočnosti, ale pre mladú generáciu je rok 1968 pomaly rovnakou legendou, ako bolo pre nás rozprávanie našich starých otcov o bojoch na Piave.

Obrázok blogu

Zátišie za domom oficierov

Bývalá ruská škola

Dom oficierov sovietskych nie je jedinou pamiatkou na vyše dvadsaťročný pobyt vtedy spojeneckej armády na zvolenskej Podborovej.

Paneláky, populárne „bašne“, krátko po odchode sovietov opravili, vďaka čomu si svoj bytový problém vyriešili mnohé rodiny. Zväčša mladé, s malými deťmi. K detstvu patria hry. Je tu síce slušné detské ihrisko s pieskoviskom, preliezačkami a ďalším vybavením, ale všetci dobre vieme, že k detstvu patrí aj zvedavosť a tá láka objavovať, skúmať v okolí všetko, čo vonia tajomnosťou.

Obrázok blogu

V ruských "bašniach" sú po oprave pekné byty

Tajomná je aj bývalá ruská škola, baraky, ktoré na prvý pohľad pripomínajú skôr koncentračné lágre ako slušné výchovné zariadenie. Asi pred 13 rokmi som v rámci svojej roboty v redakcii miestneho týždenníka priniesol informáciu o nelegálnom sklade liečiv v bývalých triedach. Upozornili ma na to zvolenskí mestskí policajti, ktorí tam museli denne jazdiť, napriek tomu nebolo v ich silách zabrániť, aby sa cez otvorené a porozbíjané okná nedostali k haldám liekov po záruke šarvanci z blízkeho sídliska. V tých kopách nechýbali ani jednorazové injekčné striekačky. Spomínam si, že keď som prvýkrát do tej strašidelnej budovy liezol sám cez okno, mal som dosť malú dušičku. Obava, že tu nájdem nejaké studené telo, alebo že ma nejaký feťák ovalí spoza rohu po gebuli, bola veľká, ale prežil som to. Bolo z toho veľké haló, musel som tam priviesť ďalších kolegov vari zo všetkých slovenských médií, a okrem bežného redaktorského platu som dostal aj honorár - jedno pivo od Mira Luptáka z Markízy. Ako dopadol nezodpovedný distribútor farmaceutických výrobkov, to mi už časom vyprchalo z pamäti. Faktom je, že do vyčistených priestorov sa krátko na to nasťahoval okresný archív, ktorý v nich deponoval materiály z ostrolúckeho kaštieľa.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Za týmito dverami sa skrýva okresný archív

Jedna z budov bývalej ruskej školy neskôr vyhorela, no jej pevná betónová kostra tu stále stojí. Keď sme do nej pred niekoľkými dňami nahliadli, museli sme si dávať veľký pozor, kam šliapeme. Nebolo to len kvôli porozbíjanému sklu. Ukázalo sa, že tento strašidelný priestor neláka ani bezdomovcov. Na stenách sa však dokonale vyšantili sprejeri, ktorý predsa len vniesli do toho chladu trochu života.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Školský dvor je tiež tichý, pustý. Basketbalový kôš pod rozbitou lampou nikoho neláka. Staré jablone aj tohto roku zarodili, no na ich plodoch akoby sa odrážala clivota tohto miesta: mnohé sú zdeformované, schrastavené.

Obrázok blogu

Borová hora nie je len arborétum

Borová hora je kopec na severnom okraji Zvolena. Ide o travertínovú kopu, ktorá za státisíce rokov vyrástla okolo prameňov minerálnych vôd. Podľa archeologických nálezov tu žil človek už na konci doby kamennej a aj v neskorších prehistorických obdobiach sa tu ľudia radi usadili. Sadrovo-zemité vody s teplotou 30° C využívali miestni obyvatelia už od stredoveku najmä na liečenie kožných chorôb, ba v 19. stor. tu vyrástli aj malé kúpele, do ktorých si Zvolenčania chodili liečiť svoje boľačky, alebo aspoň si sem vyšli na sviatočnú prechádzku. Liečebňa, ktorú naprojektoval mladý zvolenský architekt Gustáv Stadtrucker v 30. rokoch minulého storočia, poslúžila počas SNP raneným povstaleckým vojakom.

Pred 60 rokmi, keď sa stal Zvolen centrom lesníckeho vysokoškolského štúdia, vyvstala potreba zriadiť arborétum. Vybrali preň takmer 50-hektárovú plochu práve na Borovej hore. Zameriava sa na pestovanie domácich drevín v ich najrôznejších formách a známe sa stalo aj bohatou zbierkou ruží.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Areál v susedstve sa po povojnovej oprave stal miestom, kde sa liečili ťažko chorí pacienti, ktorých sužovala tuberkulóza a respiračné ochorenia. Tak tomu bolo až do zmeny spoločenských pomerov. Pre zvolenskú nemocnicu, ktorá tento areál spravovala, sa však v roku 1999 toto oddelenie stalo príťažou a ani zmeny vlastníkov nepriniesli obrat k lepšiemu. Práve naopak. Pri pohľade na chátrajúce objekty človeku nevdojak prebehne hlavou otázka, či tadiaľto neprešla vojna len pred niekoľkými dňami.

Mesto Zvolen koketovalo s myšlienkou, že Borovú horu odkúpi. Ale čo ďalej? Kde vziať peniaze na obnovu a oživenie? Financie nemá ani univerzita, takže do úvahy nepripadá ani prípadné rozšírenie arboréta. A tak Borová hora zostala ako horúci zemiak v majetku Banskobystrického samosprávneho kraja (BBSK), ktorý takisto nemá peňazí na rozdávanie. Jediným riešením je predaj solventnému investorovi. Ten sa ohlásil už pred niekoľkými rokmi, no jeho plány na výstavbu rodinných viliek narazili na odpor občanov mesta a nesúhlas vyjadrili aj poslanci mestského zastupiteľstva i primátor Zvolena. Petičný výbor prerástol do občianskeho združenia Borová hora. „Borová hora je cenná pre vzácne biotopy a tiež pre jazierko s minerálnou, mierne rádioaktívnou vodou, ktorá v zime nezamŕza. Znalec však posudzoval schátrané budovy a travertínové jazierko ako obyčajné záhradné jazierko. Ide pritom o minerálny prameň, z ktorého sa Borová hora vytvorila,“ jasne vtedy argumentovala predsedníčka združenia Zora Myslivcová. „Je to tiež archeologické nálezisko prvej kategórie, kultové miesto,“ dodáva.

Tohto roku župa ponúkla formou verejno-obchodnej súťaže areál znova na predaj, ale s podmienkou, že nový majiteľ nesmie narušiť prírodné prostredie Borovej hory a svoje aktivity musí rozvíjať tak, aby umožnil prístup verejnosti. „Jednou z podmienok zapojenia do súťaže je predloženie investičného zámeru, ktorým bude uchádzač deklarovať, že v rámci rekonštrukcií, zveľaďovania a ďalšieho užívania areálu zabezpečí záujem mesta Zvolen zachovať areál pre verejnosť a chrániť kultúrne a prírodné bohatstvo tejto lokality. V každom prípade bude musieť budúci vlastník areálu dodržať regulatívy územného plánu mesta Zvolen,“ podčiarkol pri vyhlasovaní verejnej súťaže banskobystrický župan Vladimír Maňka. Podľa jeho názoru by sa mal chátrajúci areál prebudovať na oddychový v úzkom prepojení so susedným arborétom.

V súvislosti so súťažou sa s výzvou na ochranu verejného záujmu na zvolenskej Borovej hore obrátilo na predsedu BBSK 13 odborníkov na urbanizmus a ochranu životného prostredia (z nich niektorí sú dnes v slovenskom parlamente), ktorí okrem iného napísali: „Predtým sa predával prameň Jazero ako záhradné jazierko vymurované z kameňa v roku 1950. Znalec určil „vodohospodárskemu dielu“ životnosť 100 rokov. Dielo prírody Jazero na temene hory stále žije. Geológovia objasňujú, že buble od pleistocénu. Usádzaním minerálov sa v geologických dobách utvoril z prameňa mocný kopec Borová hora, od praveku ľudstva sa obohacoval na vzácny kultúrny fenomén. Rastlinstvo, živočíšstvo a stopy človeka od počiatkov sú konzervované v kultúrnych vrstvách jednotlivých vývojových etáp. Tvoria prirodzené múzeum prírody, či múzeum spolužitia človeka s prírodou. Platí to, iba pokým nie sú prepojenia medzi vrstvami spretŕhané, pokým nie je plynulý vývoj prírody a kultúry prerušený.“

Ide o plochu asi 29 000 m² s bývalou liečebňou, skladmi a inými objektmi, zalesneným nádvorím a unikátnym jazierkom.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Bývalá vrátnica

Na vyhlásenú verejnú obchodnú súťaž, ktorej uzávierka bola v polovici augusta, zareagovali len dvaja záujemcovia: SAD Zvolen a Robinia Levice. Suma, ktorú vyčíslil znalec (712 000 eur, čo je o vyše 70 tisíc eur viac ako uvádza predošlý znalecký posudok spred piatich rokov), sa im však zdala privysoká a tak osud Borovej hory ma aj ďalej v rukách neúprosný zub času, čo podľa môjho názoru tiež nemožno považovať za verejný záujem a je jasné, že niečo urobiť treba, aby chátrajúce stavby napokon nepohltila džungľa.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Jediný život v okolí sanatória predstavujú včely. Sú síce usilovné, ale nedokážu napraviť ľudskú hlúposť. Ktovie? Možno sa celý areál napokon stane jednou džungľou.

Obrázok blogu
Jozef Sliacky

Jozef Sliacky

Bloger 
  • Počet článkov:  249
  •  | 
  • Páči sa:  3x

59-ročný muž s energiou a dôverčivosťou mladíka. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu