Tragický skon spisovateľa

Autor: Jozef Sliacky | 27.11.2009 o 9:37 | Karma článku: 5,99 | Prečítané:  2152x

„... nôž vyššie palca vryl do srdca jeho - a spevec náš, chlúba Rimavy - hneď hlavou na stôl klesol - a dušu vypustil.“ Pohľad do histórie, ale i malá úvaha o vlastenectve.

A z popola

nie Fénix sokol, sokol - Slovák

krídlený občianskou slobodou

a rozkvetom rodu vylúpne sa,

keď nie pre nás, potomkov snáď

našich.

 

Slovami z veršovanej drámy Traja sokoli si na pamätnej tabuli v gemerskej dedine Horné Zahorany pripomínajú svojho najvýznamnejšieho rodáka, štúrovského básnika a spisovateľa Ľudovíta Kubániho. Narodil sa tam 16. októbra 1830. Cesta za vzdelaním ho zaviedla do Levoče, a to v rokoch 1847 - 48, teda v čase, keď to aj v Uhorsku vrelo a levočská mládež patrila v tom revolučnom a pronárodnom klokote k najaktívnejším.

kubani.jpg

Ľudovít Kubáni. Zdroj: Jaroslav Rezník, Po literárnych stopách na Slovensku, Mladé letá, 1982.

 

Ako úradník prešiel niekoľkými gemerskými obcami. Keď v roku 1867 po rakúsko-maďarskom vyrovnaní prišiel o miesto, usadil sa v Rimavskej Bani, kde - ako spomínajú jeho rovesníci i on sám v listoch priateľom, medzi ktorých patrili napríklad Pavol Dobšinský a Ján Botto - žil v biednym pomeroch so ženou a piatimi deťmi.

 

Pred 130 rokmi, 29. novembra 1869, zvolali do Rimavského Brezova poradu k novým školským zákonom. Prišiel aj Ľudovít Kubáni. Na druhý deň bolo Ondreja a tak si považoval za povinnosť pozdraviť po porade svojho švagra a kmotra Andreja Antalíka. Meniny oslavoval aj miestny pravotár. Zašli za ním a on ich pozval na večeru do hostinca. Veselo bolo, jedlo a pilo sa, aj zaspievali si, ba Kubáni vraj aj zo svojich básní zarecitoval. Taká normálna zábava to mohla byť, keby... Keď sa už k polnoci blížilo, ktosi vyložil na stôl karty. Roztočila sa hra, ktorá mala tragický koniec. Takto ho opísal ďalší z Kubániho priateľov Peter Kellner - Hostinský:

 

„Na deň 29. listopadu zvolaná bola porada v záležitosti dedinských škôl, dľa nového zákona školského zriadiť sa majúcich - do Rimavského Brezova. Na túto došiel i Lajko náš ako svetský dekan a spolu i notár vyslaného povereníctva. Po skončení úradnej porady ostal na meniny priateľa a kmotra svojho Andreja. Tu pre zábavu hral v karty samoštvrtý. Hneď po polnoci strhla sa škriepka medzi ním a Andrejom Antalíkom, a keď tohoto prítomní uspokojiť nevedeli, že Kubánimu patrí výhra, dvaja spoluhráči vstali od stola preč, dohádku ale viedol. A ďalej, tak náruživo, že rozzlobený vytiahnuc nožík z vrecka, týmto tak mocne vrazil medzi ľavé rebrá nášmu Ľudovítovi, že sa nôž vyššie palca vryl do srdca jeho - a spevec náš, chlúba Rimavy - hneď hlavou na stôl klesol - a dušu vypustil.“

 

Takto tragicky sa vo veku 39 rokov skončila životná púť spisovateľa, ktorý je síce trochu v tieni chýrnejších štúrovských literátov, no určite si zaslúži našu pozornosť.

 

Začínal básňami (Slzy osudu, Dumka o slobode) a táto jeho literárna aktivita vyvrcholila v spomínanej veršovanej dráme Traja sokoli. Jej námetom je väzenie slovenských revolucionárov Janka Francisciho - Rimavského, Štefana Marka Daxnera a Michala Bakulínyho, ktorých štatariálny súd odsúdil na trest smrti a ktorých od obesenia zachránili len správy o porážke maďarských vojsk pri Schwechate.

 

Viac uznania si však Kubáni získal ako prozaik. V jeho epizodických poviedkach nechýba štipka dobrodružstva, ale výrazne sa v nich odráža aj zápas medzi romantickými ideálmi štúrovcov a reálnym životom, čoho bol sám svojím osudom výrečným príkladom. K tomu Peter Kellner - Hostinský napísal: „Zosobňoval dve protivy: ideálnosť a reálnosť; život jeho bol bojom medzi týmito dvoma pólmi.“

 

Osobne ma zaujala najmä Kubániho próza Emigranti, a to hneď svojím podtitulom Turistické dobrodružstvo. Opisuje v ňom cestu Podpoľaním s nevšednou zastávkou v Detve. Jeho spolupútnikom bol „merník“ (zememerač) Ružan, v ktorom sa neskrýva nik iný ako jeho dobrý kamarát Ján Botto. Na rozdiel od Sládkoviča, ktorý Detvu ospieval v romantickej básnickej skladbe, Kubáni vplietol do svojej prózy pohľady na všedný, každodenný život obyvateľov Podpoľania.

 

Najvýznamnejším dielom Ľudovíta Kubániho je historický román Valgatha, v ktorom nás zavedie do 15. storočia, do rušných dôb, keď Slovenskom otriasali boje medzi Jiskrom a Hunyadim. Kubáni mal v pláne napísať pokračovanie tohto historického deja, no smrť mu to nedovolila.

 

K spomienke na Ľudovíta Kubániho ma priviedol nielen osobný záujem o vlastivedné poznávanie, ale chcel by som podčiarknuť aj dve myšlienky, ktoré mi pri tejto spomienke zavírili v hlave.

 

1. Tragický skon Ľudovíta Kubániho je príkladom toho, aký nebezpečný môže byť hazard, navyše podporený alkoholom. Priznávam, v tomto smere som asi sám nepoučiteľný.

 

2. Myšlienky vlastenectva. Môže nariadené spievanie hymny či prísaha vernosti vliať do duše skutočnú roduvernosť? Vážne o tom pochybujem. Skôr to môže vyvolať opačný efekt. Veď aj my sme skladali iskričkový či pioniersky sľub, ba podpísali sme aj prísahu ľudovej armáde a cez ňu vernosť všetkému pracujúcemu ľudu socialistického Československa (Zbavil ma vôbec niekto tejto prísahy? Ak áno, akosi mi to ušlo.), a napriek tomu sme na tieto sľuby kašľali, alebo sme prinajmenšom nepocítili ich dôležitosť.

 

Výchova k vlastenectvu musí byť prirodzená, nie nanútená. A vedie aj cez poznanie vlastnej minulosti, histórie, lebo bez toho nemôžeme čakať, že sa budúcnosť bude vyvíjať podľa našich predstáv.

 

Neviem, kedy som naposledy spieval našu hymnu, hoci na rozdiel od mnohých „politikov“ (i tých, ktorí sa bijú do pŕs, akí sú oni bohovskí Slováci) jej slová poznám. A keď jej tóny zaznejú pri úspechu našich športovcov, aj mi oči zvlhnú (verím, že nie som v tomto smere sám a že nie som tým na smiech). Ale ak ju nanútime - a to dokonca deťom - stane sa z nej otrepaný šláger. Vari toto chcú naši múdri zástupcovia v parlamente?

 

Budem osobný: Prešiel som kus Slovenska a na turistické chodníky, na ktorých sme nielen šliapali, ale aj spoznávali, som zlákal desiatky ľudí. Ako príklad spomeniem aspoň tri akcie, ktoré som navrhol, ktoré sa ujali a ktoré majú za sebou už niekoľko ročníkov: 1. Pešia túra „Za prvou kukučkou“ Babiná - Banský Studenec - Tri kamene - Dobrá Niva, 2. Pešia túra „Študentský pochod“ (17. novembra) Banská Štiavnica - Banský Studenec - Dubové - Pustý hrad - Zvolen, 3. Cyklojazda dolu Hronom od prameňov rieky nad Telgártom po ústie do Dunaja pri Štúrove. Nehovoriac o stovkách vlastivedných článkov uverejnených v novinách a časopisoch, odvysielaných v rozhlase a publikovaných napokon i teraz na blogu. Obyčajne je to úplne zadarmo. Mať tak poslanecký plat...

 

Nuž, stalo sa nám, že keď sme vyšli na Kriváň, jeden z našich turistov zanôtil slovenskú hymnu a pridali sme sa. Vyšlo to z neho - a pri ňom i z nás - spontánne a zapasovalo to. Tento jeho prejav vlastenectva prirodzene vyvrel z krásnej prírody navôkol, z poznania vlasti a z toho prameniacej úcty k otčine.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Jankovská sa vraj proti disciplinárke odvolala len preto, že chce ubrániť nezávislosť súdov

O námietkach bude rozhodovať nový senát. Termín ešte nie je.

Dobré ráno

Dobré ráno: Kotleba má strach, bojí sa Harabina

Extrémisti sa snažia vytvoriť jednotný front.

STĹPČEK PETRA TKAČENKA

Nechcela by Jankovská radšej mlčať?

Jankovská vyniká teflónom navonok a odhodlaním dovnútra.


Už ste čítali?