Ak putujeme po horách čisto turisticky, teda s „plnou poľnou“ na chrbte a „mimo civilizácie“, spestrujeme si náš jedálny lístok aj tým, čo nájdeme po ceste, teda lesnými plodmi alebo hubami. Ako som sa však dozvedel z jedného informačného materiálu, ani huby nie sú v južnom Tirolsku zadarmo. Aspoň nie v chotári horskej dediny Aldein.
V jednom prípade (v chotári inej dediny) sme natrafili na chutnučké masliaky a bola z nich výborná praženica, ktorú sme si urobili v ešuse priamo uprostred dediny Wangen. V druhom prípade skončili v našom batohu a potom na panvici chutnučké bedle. A v treťom prípade, pri stanovaní v chotári Aldeinu nad unikátnou roklinou potoka Bletterbach, som natrafil na krásne pečiarky a keďže som v batohu našiel guľášovú polievku, bol z nich vynikajúci (z pohľadu hladného turistu) guľáš. To, že v Aldeine (neviem, či aj v iných obciach) platí nariadenie, ktoré reguluje zber húb, sme sa dozvedeli až neskôr.
Ide o to, že skôr, ako sa vyberiete na huby, mali by ste tamojšiemu miestnemu úradu zaplatiť 8 €. V prípade, že tak neurobíte, môže vás to vyjsť podstatne drahšie: sadzobník hovorí, že minimálna pokuta je 51 € plus 30 € za každý kilogram nazbieraných húb. Pritom každý zberač, ktorý má nad 14 rokov, môže si denne nazbierať maximálne 1 kg húb. (Neviem, ako je to s deťmi, tie zrejme na huby nemajú nárok). V prípade, že túto hmotnosť prekročíte, môžete dostať pokutu 30 € za každý kilogram navyše. Pokutu môžete dostať aj vtedy, ak si pri zbere počínate ako barbari a zničíte humusovú vrstvu, alebo ak ich zbierate na mieste, kde je to vyslovene zakázané tabuľou (teda na súkromnom pozemku alebo v chránenom území).
Nuž, neviem, či a ako sa toto obecné nariadenie dodržiava v praxi. Nás si nikto nevšímal, hoci - v prípade masliakov - sme huby zbierali evidentne na súkromnom pozemku (preskočili sme za nimi ohradu).
V tejto súvislosti si spomínam na jeden príklad z detstva. Mal som vtedy tak sedem - osem rokov, teda bolo to niekedy na prelome 50. a 60. rokov minulého storočia. Môj otec bol horár a v tom čase okrem iného aj vydával lístky tým, ktorí si chceli ísť do lesa nazbierať maliny alebo černice. Teda aspoň ich mal vydávať. Lístky boli červenej a modrej farby, ale nepamätám si, že by si ich v skutočnosti niekto kúpil, alebo že by otec niekoho pokutoval, keby ho pristihol pri zbere lesných plodov. Na tie lístky si spomínam len preto, že ich bloky mi poslúžili na moje detské čarbanice.
Kto by odolal takýmto lákavým ponukám lesa?:
Môj "spolupútnik" Julo pri čistení masliakov. Priznávam: Kvôli ním sme preskočili ohradu a nazbierali sme ich na súkromnom pozemku. Ale boli výborné!
A z pečiarok bol turistický guľáš!