Priznám sa, že som neskúmal, prečo je takým práve dnešný deň. Ale pravdou je, že básnici majú v dejinách svoje miesto. Básnik neraz svojou otvorenosťou a schopnosťou podať myšlienky vo veršoch na jednej strane vnášal elán a silu do sŕdc tých, ktorým hovoril z duše, na strane druhej vyvolal hnev u tých, ktorých pýchy sa dotkol a ktorí tak v básnikoch videli nebezpečného nepriateľa. Pravda, boli a sú aj takí básnici, ktorí velebili svojich chlebodarcov bez ohľadu na to, o akú morálnu či nemorálnu osobu išlo.
Nie všetci básnici sa však venovali v otvorenej či inotajovej revolučnej poézii. Podstatne viac je tých, ktorí si vo veršoch vyliali svoju dušu ospevujúc prírodu alebo - čo je stále nevyčerpateľná studnica - lásku.
Podľa mňa klame ten, kto v živote chytil do ruky novinárske či publicistické pero, keď tvrdí, že sa aspoň vo svojich - možno ešte v detských či skôr v puberťáckych - začiatkoch nepokúšal o básnenie. Nie inak je to aj so mnou, hoci viem, že zo mňa nikdy básnik nebude. Ale keď je v srdci clivo alebo naopak, keď v nej kypí radosť, alebo keď sa len tak túlam prírodou, hlavou sa akosi sami od seba roja nápady, ba i verše. Problém je v tom, že keď vyjdem z lesa a vhupnem do ruchu mesta, všetky tie myšlienky, ktoré sa mi zdali také sympatické, sa kamsi stratia. Márne sa vrátim na tie miesta, kde ma opantali, nenájdem ich, lebo sú také éterické. Ale nič to, prídu nové. A vari aj v tom je čaro poézie.
Nazrel som do svojho počítačového „šuplíka“ a dovolil som si vybrať aspoň jednu myšlienku, ktoré sa zrodila na prechádzke prírodou.
Rada
Naber vodu do dlaní
a podaj ju pútnikovi.
Zažeň jeho smäd
a skyvou chleba
utíš jeho hlad.
To urob
a nehľaď na to,
že si ateista
- človek bez boha.
Podstatné je to,
že si bez diabla.