Tak im treba?! ??? !!!

Autor: Jozef Sliacky | 13.12.2012 o 16:38 | Karma článku: 9,54 | Prečítané:  963x

Vari od čias legendárneho Feketeho spred dvesto rokov nezažil Zvolen väčšiu tragédiu, ako je tá, ku ktorej došlo pred troma týždňami. Skrat jednotlivca? Zrejme. Ale mnohí - aspoň podľa toho, čo počúvam okolo seba - vidia v trojnásobnej vražde výsledok chorobného stavu celej spoločnosti a nechcú, aby sa život u nás stal kovbojkou. Aj preto tie tri otázniky a tri výkričníky.

Je pravda, že vraždy sa ani Zvolenu nevyhýbajú, ale prípad spred troch týždňov sa určite zapíše do histórie mesta výraznými čiernymi písmenami. Nielen preto, že išlo o vraždu trojnásobnú, ale aj preto, že nešlo o nejakú krčmovú bitku, ale o vybavovanie si osobných, presnejšie podnikateľských účtov.

Ale ak by som napísal, že táto masakra mestom otriasla, klamal by som. Asi práve preto, že išlo „len“ o podnikateľov, čo sa u nás v očiach bežných ľudí stalo div nie synonymom slova zlodej, podvodník. Mesto si žije ďalej svojím každodenným ruchom. Pred vchodom do smutného domu navždy poznačeného tieňom smrti už zhasli sviečky. „Tí traja to už majú za sebou, ale čo tí ľudia, ktorí s tým musia žiť?“ kladie si otázku chlap, stojaci obďaleč na autobusovej zastávke.

Sympatie na oboch stranách

Hneď na úvod musím napísať, že osobne nepoznám nikoho z aktérov: ani vraha, ani obete. A hoci sa všetko odohralo vari len tristo metrov od môjho bytu, o tejto tragédii som sa dozvedel tak, ako väčšina: z médií. Tie sa predbiehali v šírení rôznych informácií, ktoré sa ako lavína valili ďalej. Aj s komentármi, názormi...

Medzi prvými, s ktorými som si mohol vymeniť názor, bol sused, s ktorým som sa viezol vo výťahu. „Tak im treba! Nech sa pohlušia, keď nevedia, kedy majú dosť!“ Neskúmal som, či ten môj sused má na takéto vyjadrenie nejaké osobné dôvody, ale v priebehu dňa som sa presvedčil, že takýto názor nie je ojedinelý, ba musím skonštatovať, že svojich sympatizantov mala jedna i druhá strana: obete, ale i vrah.

Deň po tragédii som ako fotograf sprevádzal redaktora jedného z našich týždenníkov, ktorý hľadal bližšie informácie. Aj o strelcovi, ktorý „riešil“ problémy na spôsob divokého západu. Nemali sme síce šancu dostať sa do kontaktu s jeho najbližšími, no jeho známi sa vyjadrovali asi v tom zmysle, že to bol pracovitý človek, ktorý makal od rána do večera, nevyhľadával krčmy ani bary, veľa času strávil vo fitku, napriek tomu nie vždy sa mu v podnikaní darilo, v čom vidia aj rozpad jeho rodiny, v ostatných mesiacoch bol bez práce.

Ťažko nazrieť do duše takého človeka. „Bol to normálny chalan, ale zase nebol z tých, ktorí by si dali len tak brnkať po nose,“ povedal nám chlapík, ktorý s ním ako stredoškolák sedával v jednej lavici. Konanie bývalého spolužiaka ho tiež prekvapilo a ako mnohí z respondentov aj on vidí za tým skrat a veľké peniaze. „Keď celého roky driete a potom nemáte ani na bežné výdavky, tak to vás môže poriadne vytočiť,“ uvažuje muž, ktorý žije v susedstve vraha. To slovo „vytočiť“ povedal írečitejšie.

Keď sa z priateľov stanú nepriatelia...

Z názorov z našej reportážnej cesty a z ulice či od piva mi vychádza aj ten nelichotivý záver, že mnohí ľudia sú presvedčení, že takéto prípady sú len logickým vyústením celospoločenskej situácie a obávajú sa, že budú pribúdať.

Najhoršie je, ak sa z priateľov stanú nepriatelia. Zle je, ak je to pre frajerku, čo možno chápať ako prirodzené, pudové, ale ešte horšie je, ak je to pre peniaze, pre majetok. Ak sa k tomu pridá chamtivosť, pocit moci, že ak mám peniaze, tak mám, alebo môžem mať všetko, odkiaľ už nie je ďaleko k arogancii, je to nebezpečná voda na mlyn: na myseľ človeka s labilnejšou povahou, na impulzy toho človeka, ktorý sa dostane na spodnú priečku v rámci známeho zákona padajúceho.... Vtedy sa dokáže postaviť na zadné aj „biely kôň“.

Tým netvrdím, že tomu bolo v tomto prípade práve tak. Nestaviam sa do pozície vyšetrovateľa a už vôbec nie sudcu. Hoci meno zvolenských obetí nie je neznáme, predsa len sa nevynímalo nad bežný priemer, nebolo epicentrom klebiet, osočovaní, ani chvál, a na otca a syna, ktorých ich najbližší a priatelia odprevadili do večnosti, som z ich okolia tiež počul prevažne len dobré slová ako o slušných ľuďoch. O to viac je celá tá tragédia nepochopiteľnejšia, o to viac by sme sa nad ňou mali zamyslieť.

Vraj išlo o 300 000 eur. Možno za takú sumu „kúpiť“ toľko zničených životov? Platí aj v tomto prípade to známe: Peniaze alebo život?

Nebezpečný pocit krivdy môže viesť ku kovbojke

Ale jedna vec sú peniaze a druhá pocity, ktoré dokáže vyvolať ich nedostatok, ale naopak aj nadbytok. Pocit krivdy, bez ohľadu na to, či je oprávnený alebo nie, je nebezpečný, lebo bolí. Sám som zažil situáciu, hoci nie v takých obludných rozmeroch, že sa snažíte robiť poctivo, sú za vami výsledky, a zrazu vás niekto, na koho sa spoliehate, oblafne, urobí si z vás vola, ošklbe vás a v očiach rodiny, príbuzných, známych, ale aj cudzích ľudí spraví z vás hlupáka, neschopného, nevierohodného človeka, zhodí vás do bahna, v ktorom v bezmocnosti narazíte na ďalšie problémy, alebo si ich sami narobíte, dáte sa strhnúť diabolským kolotočom, v ktorom vám je síce na zvracanie, ale z ktorého je už ťažké vystúpiť bez toho, aby ste si prinajmenšom neodreli koleno, alebo nerozbili nos. Nie každý sa dokáže rovnako biť za svoje práva, pritom to nemusí byť zlý človek. Povahovo najchúlostivejších môže takáto kritická situácia odrovnať, poznačiť na celý život, odolnejší sa z toho vylížu a časom azda aj zabudnú, tí ostrejší zaskratujú.

S „riešením“, akým sa prezentoval vrah zo Zvolena, určite nemôžem súhlasiť. Na druhej strane spoločnosť musí urobiť viac preto, aby nemal nasledovníkov. Aj preto, že v tomto prípade nejde o nejakých mafiánov. Odborníci i laici budú hľadať príčiny, budú prinášať rady. Nezačudoval by som sa, keby sa to skĺzlo k diskusii o problémoch legálnej držby zbraní, hoci netvrdím, že to nie je otázka dôležitá. Osobne sa k nej vyjadriť nechcem a ani nemôžem, aj preto, že od narodenia ma technika a predovšetkým zbrane nevzrušovali a samopal som držal v ruke z povinnosti len párkrát ako vojak - záklaďák. Nedá mi však, aby som nenapísal názor, ktorý nie je iba môj, ale ktorý koluje aj na verejnosti, že tento tragický prípad by mal byť výraznejším mementom, lebo ide o jav, ktorý má hlbšie spoločenské príčiny. Ľudia v tom vidia aj výsledok divokého vývoja v našej spoločnosti v ostatných dvoch desaťročiach. Po tejto tragédii opäť vzrástli obavy z kovbojského účtovania, pričom tí, ktorých sa to bezprostredne týka, teda ľudia z podnikateľskej sféry (najmä tí, ktorí sa necítia úplne „čistí“, ale aj poctivci) budú prirodzene hľadať spôsob svojej ochrany. Nie každý z nich si môže dovoliť špeciálnu ochranku, čo môže viesť k ťažko kontrolovateľnej kovbojke (bez pejoratívneho významu tohto slova). Pritom zákony nemáme až také zlé, horšie je to s ich realizáciou v praxi a najhoršie je to, že sa z našich vzťahov vytratila posledná štipka ľudskosti, že zabúdame na to staré známe: Nerob iným to, čo nechceš, aby oni robili tebe.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?