Od zásadovosti k prispôsobivosti je len krok

Autor: Jozef Sliacky | 7.12.2012 o 10:16 | (upravené 7.12.2012 o 12:25) Karma článku: 7,61 | Prečítané:  299x

Zásadovosť sa ani dnes "nenosí", zatiaľ čo prispôsobivosť má zelenú. Aj k takému názoru ma priviedol malý pohľad do slovenskej minulosti. Skĺznuť od jednej povahovej vlastnosti k druhej nie je zasa až taký veľký kumšt. Pritom to nemusí byť iba vekom.

Pred štyrmi dňami sme si pripomenuli 60. výročie čierneho dňa v našej histórii - popravu 11 ľudí, obvinených z protištátneho sprisahania. Medzi obeťami komunistickej justičnej vraždy bol aj jeden Slovák - Vladimír Clementis. Komunista! „Navzdory všetkému sa zrodili lepšie časy - i keď cesta k nim je tvrdá a často krutá. Ak som pre niečo žil, tak pre toto. I to je jedna z trpkých útech v týchto posledných hodinách. Vaši vnuci budú žiť životom ozajstne radostným, bez tejto zloby a zla, ktoré boli naším údelom. Aj Vám bude ľahšie, keď sa takto budete prizerať na svet a čím menej sa obzerať do minulosti,“ napísal v liste príbuzným večer pred popravou. Jeho priateľ, básnik Ladislav Novomeský neskôr napísal: „Clementis ostal verný svojmu presvedčeniu a nezapochyboval o pravde a správnosti socializmu, hoci v jeho mene znel zdrvujúci rozsudok nad ním... Clementis bol najpoučenejší slovenský marxistický vzdelanec, pre ktorého marxizmus naozaj znamenal kompas pri orientovaní sa v spoločenskom dejstvovaní, a nielen kôpku - síce možno presných, no hlava-nehlava v hocakej situácii používaných - citátov z nesporne uznávaných marxistických klasikov...“

 

V 60. rokoch bol Vladimír Clementis občiansky i stranícky rehabilitovaný, ba dokonca 29. apríla 1968 mu udelili titul Hrdina Československej socialistickej republiky, samozrejme in memoriam. Napriek tomu komunisti sa k jeho menu hlásili len s veľkou nechuťou. Nečudujem sa im: pocit hanby a možno aj kúsok svedomia dokážu poriadne hrýzť.

 

A dnes? Vidí sa mi, že Clementis sa znova stáva osobnosťou nezaujímavou. Dôvod? Bol to predsa komunista! V preklade do dnešného jazyka: zlý človek, zloduch! Teda: Fuj! Klapky na očiach i na ušiach sú, zdá sa, pre našinca veľmi stabilným doplnkom politickej (nielen) výbavy.

 

Samozrejme, aj Clementis mal svoje chyby, ako každý normálny ľudský jedinec. Keď odsúdil nemecko-ruský pakt o neútočení, podpísaný Ribbentropom a Molotovom, rodná strana ho vyhodila zo svojho spolku, no po vojne sa „polepšil“ a dostal sa na zodpovedné posty. Práve návrat pod krídla rodnej strany mnohí vnímajú ako prispôsobenie sa novej situácii, ako naplnenie túžby po kariére. Nevylučujem, každý máme v sebe kúsok márnomyseľnosti, ale nemožno nevidieť, že išiel jasne za svojím presvedčením! To, že bolo marxistické, s tým môžeme a nemusíme súhlasiť, ale nemožno prehliadnuť, že v tom bol kus zásadovosti, presvedčenia. Po doteraz nie celkom vyjasnenej smrti ministra zahraničných vecí Jana Masaryka v marci 1948 si sadol do jeho kresla. Veril svojim súdruhom až do tej miery, že nezostal v New Yorku, nechcel sa druhýkrát v živote stať emigrantom a odtiaľ nadávať, alebo dávať rady. Vrátil sa, no čoskoro naňho dopadla povestná tvrdá komunistická päsť a dostal sa do mlyna, ktorého kolesá sám pomáhal roztáčať, tentoraz však nebol súčiastkou tej obludnej mašinérie, ale ako obeť jej ostrých zubov. Nepomohla ani žiadosť o milosť, jeho kamarát Gottwald sa voči nemu a voči ďalším súdruhom, ktorí „zradili“, zachoval ako „tvrďas“.

 

Prečo som sa vlastne k tomu vrátil? Nielen kvôli Clementisovi.

 

Vyprovokoval ma k tomu historický kalendár odvysielaný včera ráno v rozhlase. Spomenuli v ňom aj Vavra Šrobára, ktorý zomrel 6. decembra 1950. Takisto výrazná postava našich národných dejín, s ktorej hodnotením mali komunisti problémy. Ale zdá sa, že nielen oni. Ako presvedčený čechoslovakista má Vavro Šrobár určite veľké zásluhy na vzniku Československej republiky v roku 1918, keď sa stal ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska, teda v podstate predsedom slovenskej vlády. Hoci už penzista zapojil sa do organizovania antifašistického odboja a bol jedným z predsedov povstaleckej Slovenskej národnej rady. Osobne ma však zaujala povojnová aktivita Vavra Šrobára, ktorú v historickom kalendári cudne zamlčali. Hoci mal vtedy už vyše sedemdesiat, neverím, že by išlo o senilného dedka, ktorý by nevedel, čo činí. (Ak sa mýlim, tak beriem späť). Rozišiel sa s Demokratickou stranou (ktorá vo voľbách 1946 získala na Slovensku 62 % hlasov, teda dvakrát viac ako komunisti!) a založil si vlastnú Stranu slobody, ktorá získala síce len necelé štyri percentá (3,73 %), ale stala sa vďačným satelitom komunistickej strany. Túto Šrobárovu aktivitu si komunisti dokázali oceniť a po februári 1948 si mohol sadnúť do Gottwaldovej vlády ako minister pre zjednotenie zákonov.

 

Z histórie by sme sa mali poučiť. Aj z postojov tých, ktorí ju písali. V postavách spomínaných dvoch osobností cítim rozdiel. Ale nielen to. Keď sa tak dívam na svet okolo seba, zdá sa mi, že zatiaľ čo clementisovská zásadovosť sa dnes nenosí, šrobárovská prispôsobivosť má zelenú.

 

PS z Wikipedie pri hesle Vavro Šrobár:

V r. 1945-46 zastával post ministra financií za Demokratickú stranu, keď ho v r. 1946 z vedenia Demokratickej strany odsunuli jeho spolustraníci, založil Stranu slobody a po februári 1948 vo veku 81 rokov prijal ministerský post v Gottwaldovej vláde. O okolnostiach jeho kandidovania do pražskej vlády píše L. Holdoš vo svojich memoároch:

Po volbách v roce 1948 chtěl Široký ve slovenském předsednictvu schválit kandidátku Slováků do pražské vlády a za ministra navrhoval i nekomunistu Vavra Šrobára. Husák s tím nesouhlasil a namítal, že se dá vybrat někdo jiný. Proč má Slovensko v nové vládě reprezentovat starý člověk, který už mnoho nezmůže a jen se pocikuje? Širokému se to samozřejmě nelíbilo. Slíbil, že věc projedná na vedení strany v Praze. Za týden, při další schůzi předsednictva nás informoval o výsledku svého jednání. A řekl mimo jiné: "Víš Gusto, jak se vyjádřil soudruh Kopecký? Je dobré, že Šrobár nic nemůže a jenom se pocikuje. A ještě lepší by bylo, kdyby se i posíral.“

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?