Zbadal som totiž, že v mojej 79-ročnej matke sa zakorenil jeden nepríjemný a nebezpečný zlozvyk a keďže predpokladám, že nie je v tomto smere jedinou, predkladám túto svoju skúsenosť a pridávam aj možné riešenie. Prvýkrát som to náhodou zbadal vari pred rokom a pol, keď som ju videl, ako prechádza krížom cez cestu pár metrov mimo priechodu pre chodcov. Keď na ňu vodiči zatrúbili, tak zastala a pohrozila im bakuľou. Smiešne? Možno v nejakom šote na you tube áno, ale v reálnom živote sotva. A pre vodičov a ani pre mňa už vôbec nie. Na moju otázku, prečo nejde po priechode, mala „jasné argumenty“: 1. „krížom je to bližšie,“ 2. „však ma vidia, nie sú slepí“ - akože vodiči.
V ostatnom čase sa v tomto zlozvyku „zdokonalila“. Už vari štyrikrát som si pri stretnutí s ňou všimol, že nejde po chodníku, ale po ceste! Prvýkrát sa to stalo v zime, keď mi to zdôvodnila, že po chodníku sa ísť nedá, lebo je zľadovatený. A tak „pre istotu“ sa začala vyhýbať chodníkom akosi „paušálne“, teda nielen v zime, ale po celý rok, či je na nich ľad, alebo sú vyzametané ako vzorná izba.
Včera večer si takto vykračovala po ceste našou chabo osvetlenou ulicou. Práve som ju dobiehal a až ma zamrazilo, keď som videl, ako sa oproti rúti auto. Pri slabom osvetlení a jej tmavom oblečení je mi jasné, že taký vodič má malú šancu vidieť túto živú prekážku na ceste, najmä ak by išlo auto oproti.
Na moju výčitku mala znova už známy „argument“, zdôraznený otázkou: „A čo je slepý? Však ma vidí!“ K tomu pribudol ďalší: „Však idem po krajíčku“. Musím dodať, že ten „krajíček“ boli určite dva metre od chodníka, teda skôr v strede vozovky, ako na jej okraji. Len dodávam, že po jej oboch stranách sú dostatočne široké, bezpečné chodníky.
Nechcem maľovať katastrofický scenár, ale mám z tohto jej zlozvyku veľké obavy. Zrejme oprávnené. Čo urobiť? Moje vysvetlenie a rady berie jedným uchom dnu a druhým von, ba som v jej očiach hlupák, keď ju na také niečo upozorňujem. „Nestaraj sa, ja viem, čo robím,“ odbije ma. Čo s tým? Apelovať na vodičov, aby boli za súmraku a večer obozretnejší? Vo všeobecnosti možno, lebo si myslím, že moja matka nie je v takomto správaní raritou. Prechádzať krížom - krážom cez cestu som videl aj iných ľudí v jej veku a s rovnakým problémom s chôdzou.
Ale napadla mi v tejto súvislosti aj iná otázka alebo riešenie. Vraví sa, že starí ľudia sú ako deti a tento príklad naznačuje, že na tom bude asi veľa pravdy. Keď sme sa už dopracovali k tomu, že sme seniorov zamestnali univerzitami tretieho veku, asi by sme sa mali zamyslieť aj nad nejakou stareckou škôlkou, kde by ľudia v pokročilom veku získali návyky v tom základnom - napríklad v pravidlách cestnej premávky, v prechádzaní cez cestu. Smiešne? Moja osobná skúsenosť hovorí, že vôbec nie. V každom prípade to v tejto chvíli pokladám za vhodný námet, ktorým by sa naši seniori (alebo tí, ktorí sa im venujú) mali zaoberať napríklad v kluboch dôchodcov alebo v domovoch dôchodcov a opatrovateľských služieb. Ak tak už robia, tak im môžem odkázať, že takúto ich aktivitu zaručene nepovažujem za zbytočnú, ba smiešnu, práve naopak, môžem im za ňu len a len poďakovať a vyjadriť nádej, že v tom budú pokračovať, pričom mi je jasné, že s výchovou ľudí v pokročilom veku je to podstatne ťažšie a zložitejšie ako s deťmi.
