„Mal som zomrieť v Moskve...“

Autor: Jozef Sliacky | 13.9.2012 o 8:28 | (upravené 13.9.2012 o 12:49) Karma článku: 4,72 | Prečítané:  896x

Pred dvoma storočiami písal dejiny Európy Napoleon. Útok na Rusko však znamenal nielen stratu Veľkej armády, ale všetkého, čo za pomerne krátky čas, jeden a pol desaťročia, vybojoval.

 

V roku 1812 mal Napoleon Bonaparte nielen cisársku korunu a tým neobmedzenú moc vo Francúzsku, ale hold mu viac či menej dobrovoľne skladalo pol Európy, ktorú presvedčil pádnymi „argumentmi“ - guľkami a bodákmi. Na piedestál ho vyniesla revolúcia, ktorá - ako tomu bývalo predtým a ako je tomu i v súčasnosti - dokáže „zožrať svoje deti“. Aj po roku 1789, po dobytí Bastily, sa túžba po moci a bohatstve ukázala silnejšou ako demokratické ideály. Napoleon to revolučné vrenie sledoval v rovnošate nižšieho dôstojníka vo vidieckej posádke a v prvej chvíli sa ho snažil využiť na oslobodenie rodnej Korziky spod francúzskej nadvlády. Všetky jeho plány stroskotali na roztrieštenosti korzického odboja a Napoleon si prvýkrát - a nie posledný - zachraňoval život útekom.
Napoleonova hviezda začala vychádzať na konci roka 1793. Vtedy 24-ročný delostrelecký dôstojník nielen presadil svoj plán na oslobodenie strategického prístavu Toulon z rúk Angličanov, ale sám odvážne viedol vojakov do útoku. Úspech mu priniesol nielen prvé ovocie slávy, ale i generálsku hodnosť a prístup k najvyšším predstaviteľom politickej moci. Paradoxne mu neuškodilo ani to, keď jeho ochranca Augustine Robespierre prišiel spolu s bratom Maximiliánom o hlavu. V roku 1796 sa Napoleonovo meno roznieslo po celej Európe po víťaznom ťažení do Talianska.

Spojenectvo s ruským cárom

Preskočme desaťročie, v ktorom bolo málo dní, ktoré by sme mohli označiť za mierové. Napoleon vyspelou taktikou, rýchlosťou, využitím momentu prekvapenia, ale i vlastnou odvahou, s ktorou si získaval vojakov, si na svoje konto pripisoval jednu víťaznú bitku za druhou. Rýchlo vyletel nielen do vojenských, ale i politických výšin a on, v dvadsiatke ctiteľ Rousseaua a revolučných ideí, sa sám stal diktátorom, ktorý si neváhal dať na hlavu dedičnú cisársku korunu, čím sa nielenže vyrovnal monarchom, proti ktorým bojoval, ale v mnohom, v rozdávaní majetkov či v pompéznosti, ich prekonal.
Odvekým rivalom Francúzska bolo Anglicko, ktoré sa revolúciou vo vede a priemysle vyšplhalo na najvyšší stupienok, dokonale chránené od zvyšku kontinentu Lamanšským kanálom a silným loďstvom. Túto prevahu si Napoleon dobre uvedomoval a snažil sa ju otupiť plánom v štýle Alexandra Veľkého - úderom na Egypt, ktorý bol významným strategickým a hospodárskym bodom anglického svetového impéria, s perspektívou ťaženia na východ, do Indie. Egyptská výprava sa skončila fiaskom, no neznamenala Napoleonov pád. Stále sa díval na východ a budúcnosť videl v spojenectve s Ruskom, ktoré bolo dovtedy súčasťou protifrancúzskych, najprv protirevolučných a teraz protinapoleonských koalícií. Koncom júna 1807 sa stretol pri rieke Nemen s cárom Alexandrom I. a o dva týždne neskôr s ním podpísal mierovú zmluvu, ktorá dostala prívlastok Tylžská podľa názvu mesta, v ktorom sa zrodila (dnes sa to mestečko nazýva Sovetsk a nachádza sa v Kaliningradskej oblasti Ruskej federácie). Zmluva mala viesť k absolútnej kontinentálnej blokáde Anglicka.

Napoleonov pád. Zatiaľ iba z koňa.

Hoci bola zmluva podpísaná na „večné časy“, neubehlo ani päť rokov a Napoleon zhromažďoval svoju Veľkú armádu na ruských hraniciach. Videlo sa mu, že jeho spojenec nedostatočne pristupuje k blokáde Angličanov a teda neplní dohodu. Keď 23. júna 1812 kontroloval vojsko sústredené na ľavom brehu Nemenu, vybehol z krovia zajac, vyplašil cisárovho koňa a Napoleon vyletel zo sedla. Bola by to bežná príhoda, keby ktosi v jeho okolí nezakričal: „Zlé znamenie! Rimania by už cez rieku neprešli!“ V poverčivom Korzičanovi sa zahniezdil chrobák pochybností o správnosti svojho konania, veď sám sa vraj vyjadril, že „ten, kto by ma zbavil tejto vojny, by mi preukázal veľkú službu“.
Napriek tomu na druhý deň vstúpila Napoleonova armáda na ruskú pôdu. Dva dni trvalo, kým po mostoch cez Nemen prepochodovalo viac ako pol milióna vojakov. Jadrom bola stará garda, ale súčasťou boli aj jednotky, ktoré dodali podmanené štáty. Napoleonov plán bol jednoduchý a vychádzal z jeho doterajších skúseností: čo najrýchlejšie sa stretnúť s ruským vojskom, poraziť ho v jednej rozhodujúcej bitke a prinútiť tak Alexandra I. podpísať novú zmluvu, ktorej podmienky bude určovať on - Napoleon. Ukázalo sa však, že ho Rusi prekukli a vlákali ho do jeho vlastnej pasce.

Pred bránami Moskvy

Jeden a pol mesiaca pochodovala Veľká armáda bez toho, aby sa jej vojaci stretli s nepriateľom. Až 15. augusta pri Smolensku sa postavili proti sebe, ale ukázalo sa, že to bolo len preto, že ruská armáda potrebovala zjednotiť svoje zoskupenia. Na jej čelo sa postavil maršal Michail Illarionovič Kutuzov, žiak legendárneho Suvorova. Pokračoval v ústupe, s pejoratívnym nádychom by sme mohli napísať, že „lákal Napoleona do lona veľkej matičky Rusi“, zanechávajúc za sebou ľudoprázdnu krajinu, v ktorej sa formovali z radov sedliakov i mestského proletariátu partizánske skupiny a vytrvalo hrýzli, rozbíjali mašírujúcich, ale i lúpežiacich Francúzov. To je dôvod, prečo Rusi nazvali túto vojnu Vlasteneckou.
Až 110 km pred Moskvou, pri dedine Borodino, ruské vojská zaujali obranné postavenie. Napoleon si vydýchol, zdalo sa, že konečne prišla jeho chvíľa. Sily boli takmer vyrovnané, no veril v úspech svojej taktiky, sile a vojenskému majstrovstvu svojich vojakov. Bitka, ktorá sa odohrala 7. septembra 1812, bola síce jednou z najkrvavejších v histórii ľudstva, na jednej i druhej strane padlo možno 30 tisíc, možno až 50 tisíc vojakov, svoj hrob tu našlo až 70 generálov, no vari naozaj iba smrť sa tu mohla označiť za víťaza. Predsa len, ako sa dočítame aj v Tolstého románe Vojna a mier, víťazstvo, aspoň morálne, môžeme pripísať Kutuzovovi a jeho zborom.
Týždeň po bitke pri Borodine, 14. septembra 1812, vtiahla Napoleonova armáda do Moskvy.

 

Borodino.png

Borodino1.jpg

Borodino2.jpg

Borodino6.jpg

Najväčší nepriatelia: hlad a zima.

Napoleon bol nadšený. Do jeho pomyselného zoznamu pribudlo dobyté ďalšie veľké mesto. Teraz už cár nemá kam ustúpiť a zmluva s ním je nablízku. Cisár zabudol na Alexandrove slová, že ustúpi hoci aj na Kamčatku a napriek tomu napokon zvíťazí. Kutuzov spolu s gubernátorom Moskvy Rostopčinom vydali nečakaný rozkaz, určite s ťažkým srdcom a s nevôľou cára, ale v danej situácii sa to ukázalo ako rozumné rozhodnutie. Na ich príkaz sa Moskva vyľudnila, ba je pravdepodobné - historici o tom stále vedú spory - že sami prikázali podpáliť mesto, v ktorom bola podstatná časť budov postavená z dreva. Pred plameňmi musel Napoleon opustiť na krátky čas i hrdý Kremeľ. Možno až vtedy si jasne uvedomil, do akej hroznej pasce sa dal vlákať. Vojsku hrozil hlad a blížila sa povestná ruská zima. Po piatich týždňoch, keď sa ukázalo, že ani v okolí mesta jeho vojaci nič nenarabujú, vydal rozkaz na návrat. Ani Napoleon nebol iba odvážny muž, ale mal aj svoje slabé chvíľky, keď sa triasol strachom, alebo keď nepríčetne zúril. V takom stave vysokej nepríčetnosti vydal povel vyhodiť Kremeľ do povetria, no tento jeho rozkaz sa našťastie nepodarilo splniť.
Kutuzov prinútil Napoleona, aby bola jeho anabáza znásobená tým, že sa musí vracať po spálenej, vydrancovanej zemi, posiatej mŕtvolami ľudí a koní. Záchranu nenašiel ani v Smolensku a po bitke na rieke Berezine sa jeho vojaci dali na útek. Pridal sa k nim aj sám veľký Napoelon.

Moskva.jpg

Napoleon.jpg

Napoleon1.jpg

Napoleonustup.jpg

ustup.jpg


Búrlivých sto dní

V posledný marcový deň roku 1813 ruský cár Alexander I. vtiahol na čele armád do Paríža. Na rozdiel od toho, čo zažil jeho súper v Moskve, prišiel do mesta, kde našiel dosť otvorených i skrytých nepriateľov veľkého cisára. Napoleon bol prinútený abdikovať, no zdá sa, že nielen prívrženci bývalej monarchie, ale najmä zradcovia z jeho vlastného tábora mali pred ním stále veľký strach. Ponechali mu titul cisára, pravda, len symbolicky, lebo vládnuť mohol iba na ostrovčeku Elba. Ukázalo sa však, že ich obavy neboli neopodstatnené. Situácia po návrate Bourbonovcov na francúzsky trón deň za dňom smerovala ku katastrofe. Bol síce mier, no ten si pompézne užíval kráľovský dvor a jeho prisluhovači, zatiaľ čo obyčajní ľudia, a to sa v histórii tiež nestalo prvý ani posledný krát, sa dostali na hranicu biedy. Nečudo, že Napoleona potom, čo v marci 1815 ušiel z ostrovného väzenia, vítali vo Francúzsku nadšené zástupy, na jeho stranu sa pridávali armádne zbory, otvoriac mu brány Paríža. Kráľ so svojou suitou vzal nohy na plecia a Napoleon sa opäť ujal moci. Trvala asi sto dní. Prišlo Waterloo, ktoré definitívne pochovalo jeho nádeje na vzkriesenie veľkého cisárstva.
Napoleon Bonaparte sa dobrovoľne vydal do rúk Angličanom, ktorí ho poslali dožiť búrlivý život na Ostrov sv. Heleny, stratenom v šíravách Atlantiku. „Mal som zomrieť hneď po svojom vstupe do Moskvy,“ nadiktoval tam do svojich pamätí. Osud však chcel inak. Napoleon zomrel vo svojom ostrovnom väzení 5. mája 1821 vo veku 51 rokov. Bol prvým, ale - ako nás história učí - nie posledným, kto sa presvedčil, že s ruským medveďom sa neradno pasovať, bez rozdielu farby jeho kožucha.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?