K „svetlým zajtrajškom“ či aspoň k veselým fašiangom - „masopustu"

Autor: Jozef Sliacky | 14.10.2011 o 14:11 | Karma článku: 4,70 | Prečítané:  622x

Po utorňajšom večere som sa prebudil s vidinou, že ráno vyjde Fico na balkón a pred jasajúcim davom oznámi Slovákom pád vlády. Tí skôr narodení vedia, o čom píšem, tí mladší nech si pozrú archívne zábery z februára 1948. Ukázalo sa však, že sme už o viac ako polstoročie ďalej, a že celý vývoj na domácej politickej scéne má napokon scenár, aký mnohí očakávali. Dovoľte pohľad naň očami naozaj obyčajného človeka, ktorý situáciu vidí tak, že budúcoročné fašiangy budú aj na Slovensku „masopustom“.

Žiaden balkón sa nekonal. Nie preto, že u nás ho zvyknú použiť na iné, prozaickejšie potreby, ale preto, že sa napĺňa predpokladaný a vcelku logický scenár. Podľa rýchlosti, s akou sa „nezmieriteľní“ politici dohodli, usudzujem, že ten scenár nebol šitý horúcou ihlou, ale bol vopred pripravený ako alternatíva B, že v tejto šachovej partii síce padla dáma, ale prinajmenšom remíza sa dá uhrať.

V posledných dňoch sa o eurovale a o Slovensku pohovorilo a popísalo toľko, že keby to malo vyjsť na papieri, zmizol by kvôli tomu poriadny kus lesa. A keby tí všetci múdri a múdrejší venovali svoju energiu zmysluplnejšej aktivite, možno by stačila na zaplátanie nejakého dlhu. Už som si mohol prečítať toľko „zásadných a zaručených“ právd, že mám z nich v hlave poriadny mišung, o ktorý sa vytrvalo starajú najmä tí, ktorí sa hanbia, alebo nevedia podpísať, pravda, ak za podpis nepovažujeme Jano z Hornej Dolnej a podobné, až eštebácke krycie mená. V tej záplave sa neraz strácajú kvalitné argumenty, a to jednej i druhej strany, takže nečudo, že naozaj obyčajný človek má z toho zmätok, ktorý je o to väčší, že ho obchádza strach, keďže hrozí tlak na jeho peňaženku, ba na holú existenciu.

Prečo sa teda vlastne teraz ozývam, keď dobre viem, že nie som odborník, a nevidím do zákulisia tzv. veľkej politiky? Práve preto, že som naozaj len obyčajný občan Slovenska, ktorý sa cíti byť slovenským vlastencom bez populistického podfarbenia, ale aj Európanom a napokon aj obyvateľom Zeme, chcem pridať svoj názor aj s rizikom, že mi niekto vynadá, alebo ma vysmeje. Na vysvetlenie: spojenie spomínaných „občianstiev“ sa podľa mňa navzájom nevylučuje, ba v dnešnej dobe sa priam vyžaduje, ak sa nechceme hrať ako malé deti na vlastnom piesočku.

A prečo sa ozývam až teraz, po funuse, keď je všetko až neuveriteľne rýchlo za nami? Aj preto, že nepatrím do funklubu ani jedného politika, ani jednej strany. Aj preto, že všetko malo taký rýchly priebeh. Aj preto, že moje slová v tom pseudodemokratickom chaose by boli prd platné.

Ešte v čase, keď sme boli na ceste do Európskej únie, jeden môj kamarát, už takmer osemdesiatnik, poznamenal, že v tej únii môžu byť radi, že nás, Slovákov, je len päť miliónov, lebo keby nás bolo viac, my im to tak rozje.....

Jeho slová sa takmer naplnili. Slovenský súboj o euroval nás vo svete zviditeľnil, ale napokon nie je to až taká katastrofa. Bolo mi smutno z toho, že sme sa ukázali ako partner nespoľahlivý, hašterivý, márnomyseľný, až detinský. Podľa ohlasov sme však týmto svet neprekvapili a teraz neviem, či je to dobre alebo zle, či sme svetu ľahostajní, alebo nás už majú „prekuknutých“. Podivuhodne rýchle podanie si rúk koalície s opozíciou, odsúhlasenie predčasných volieb a na druhý pokus aj problematického eurovalu svetu ukázalo, že s tou hašterivosťou Slovákov to nemusí byť predsa len také zlé, ale semienko nedôvery a nespoľahlivosti je zasiate. Aj ja by som za zlého počasia váhal šplhať sa na vysokú horu so spolulezcom, o ktorom mám obavy, že ma v ťažkej chvíli nechá napospas osudu, že mi nebodaj prereže lano, hoci by to urobil zo „zásadovosti“, vo viere, že koná dobre, zodpovedne.

Akosi mi uniká zmysel celého toho slovenského divadla okolo eurovalu. Išlo vôbec oň alebo len o vyčistenie si vlastného dvora (tlačí sa mi do klávesnice slovo chliev)? Ani mne sa nepáči, aby sme dotovali gréckych dôchodcov, úradníkov, vojakov..., veď postačí, že dotujeme našich „neprispôsobivých“ spoluobčanov. (Koľko lumpov zarobí na „riešeniach“ cigánskej otázky a je to s týmto etnikom stále horšie. Podobnosť s eurovalom čisto náhodná?). Ale euroval nie je iba o Grécku a napokon ani všetci Gréci nie sú darmožráči a príživníci, ako sa nám to snažia niektorí politici podsúvať. Ani mne sa nepáči, že banky bez štipky hanby zarábajú na ľudskej biede a ešte sa tvária ako najväčší chudáčikovia, že žonglujú z horibilnými virtuálnymi sumami, pritom - ako hovoria Afganci - „sokoly sa bijú a z holuba lieta perie“. Ale euroval nie je iba o bankách. Ani mne sa nepáči, že politici doviedli niektoré krajiny na okraj krachu a ohrozili celé spoločenstvo, pričom niektorí tak konali vedome (napr. falšovaním údajov, takí by si zaslúžili dívať sa na svet cez zamrežované okno), ale mnohí tak zrejme urobili z priveľkej eufórie z európskeho zjednocovania, v prílišnej dôvere a dúfam (teda nie celkom verím), že sa poučili a budú sa správať zodpovednejšie v duchu toho známeho: „Dôveruj, ale preveruj!“ a teda, že dokážu vyviesť rôznorodé a rôznonárodné európske spoločenstvo z krízy, hoci to nebude bezbolestné. Som naivný? Hlúpy?

Dobrovoľne, ba s nadšením sme sa zaradili do európskej rodiny, čo považujem za najväčšie plus slovenského vývoja za posledné dve desaťročia, a teda musíme (alebo by sme mali) chápať potreby celej famílie. V každej rodine sa vyskytnú problémy, v každej sa objaví „čierna ovca“. Môžeme ju vyhodiť na ulicu, môžeme ju „podrezať“, ale môžeme jej aj pomôcť, samozrejme, nie tým, že jej otvoríme tučné konto a nech si s ním robí, čo chce (na spôsob kindermanažmentu), ale budeme vychádzať z toho starého a vždy platného: kúpime jej udicu, aby si sama zarobila na svoje živobytie. Napokon, ani my nemôžeme veľmi vyskakovať, nevieme, ako ďaleko (či blízko) máme k prieseru pri „sekere“, ktorú zaťali vlády od Mečiara cez Dzurindu a Fica až po Radičovú. Na koho sa potom vyhovoríme, na koho sa obrátime s prázdnou dlaňou? Nadávanie na zlých, nehospodárnych komunistov už zosmradlo a bol by to príliš obohraný evergreen, ak by ho niekto zaspieval, pričom by tým nikomu a ničomu nepomohol.

Veru, priveľa toho smrdí v tomto našom podtatranskom hrdom kráľovstve, ale i v Európe.

Dovoľte krátky osobný pohľad na posledné (posledné?) slovenské politické divadlo a na hlavných aktérov:

Sulík a spol. - Netvrdím, že nemajú pravdu a nevylučujem ani to, že príde na ich slová. Neprišli však s riešením, ktoré by bolo priechodnejšie ako euroval. Mali dosť dlhú dobu na to, aby prerazili argumenty väčšiny. Ja viem, že proti vetru sa ťažko čúra, ale... Demokracia je aj o tom, že by sme mali rešpektovať väčšinu, pomôcť jej pri riešení problému, a pritom hľadať spôsoby, ako presadiť svoje myšlienky, svoje riešenia. Išlo naozaj o zodpovednosť, zásadovosť alebo skôr o tvrdohlavosť? Alebo je to výsledok politickej neskúsenosti, keď pred nich Radičová predložila Hamletovskú otázku? Bohužiaľ, zodpovednosť a zásadovosť nie vždy pasujú do politických šachov. Na jednej strane je mi sympatická ich jednotnosť, na druhej prirovnávanie k Sparťanom, ku Galileimu či dokonca k Ježišovi je trochu silná káva. Možno by sedelo porovnanie celého tohto tragikomického divadla s historickým omylom v Mníchove... Ale opakujem: nevylučujem, že majú Sulíkovci pravdu, ale zároveň si kladiem otázku, čo potom, ak by sa ukázalo, že pravdu nemajú? Času je málo a voda stúpa. Obyčajnému človeku, ako som ja, je lepšie zostať v dave ako holý a osamotený na pustom ostrove. Tí, ktorí sú už „za vodou“, pri všetkých pekných slovíčkach majú zrejme môj osud „v paži.“

Radičová a spol. - Vydieračské spojenie hlasovania o eurovale s dôverou vláde bol na prvý pohľad hlúpy krok k samovražde. Ale len na prvý pohľad. Bleskový vývoj ukázal, že to bol premyslený ťah, ktorý - tipujem - pochádza z hlavy lídra SDKÚ-DS, ťah pre koaličný trojlístok síce bolestivý, ale prijateľnejší ako večné nedorozumenia a naťahovačky so zvyškom koalície. Ak sa Radičová pod tlakom európskej „verchušky“ spoliehala na to, že sa SaS-kári budú triasť o získané fleky (a teda by sa riadila tým známym „podľa seba súdim teba“?), tak sa prerátala, no ukázalo sa, že je v nej dosť pragmatickosti, aby zachránila, čo sa ešte zachrániť dá, aj keď to nebude z politického pohľadu zadarmo. V spojení s Ficom „zabili jednou ranou dve muchy“: izolovali sa od SaS, resp. SNS.

Fico a spol. - Nedávno na stretnutí s občanmi vo Zvolene Matovič označil Fica za schopného politika, len mu vyčítal, že túto schopnosť nevyužíva v prospech slovenského občana. Fico potvrdil svoj prehľad a šikovnosť, bez veľkej námahy položil vládnu koalíciu na lopatky, len využil jej chyby a zbieral body (podporou eurovalu vonku, pribrzdením aktivity odborárov a predčasnými voľbami doma). Mimochodom, jeho protivníci stále akosi nechcú pochopiť, že je to predseda strany, ktorá má dlhodobo najväčšiu podporu občanov a že vytrvalé nadávanie naňho neprináša očakávaný úspech.

Práve v tejto chvíli sa mi pred očami objavil Gottwald na balkóne vo februári 1948. Veď čo by pre populistu mohlo byť krajším zážitkom, ako jasajúci ľud pri jeho nohách? Nič také sa nekoná. Kráčame k novým voľbám. Vyzerá to tak, že nás čaká vzrušujúca zima, v ktorej sa ešte „nasmejeme“.

Predvolebná kampaň začne vrcholiť vo fašiangovom čase. Budú to naozaj veselé fašiangy. Objavia sa nové tváre? A pomôžu? Budú to naozaj tváre alebo len fašiangové masky?

Už teraz sa hovorí o nových stranách. Po skúsenostiach so SOP-kou, ANO-m a podobných efemérach by som bol opatrný. Koaličné zlepence, ktoré z toho hrozia, sa neosvedčili. Stabilnejšie sú silnejšie strany, ba dokonca aj ich spojenie, ak sú partneri seriózni a nejde im iba o vlastný, ale o národný prospech, čo je však v slovenských podmienkach vec neznáma. V spojenectve by si aspoň lepšie videli na „paprče“. Rozlišovanie na pravicu a ľavicu už pomaly „vychádza z módy“. Ale pochybujem, že sa zbavíme tých starých tvárí, v politike sú poriadne zakorenené, pritom si zrejme neuvedomujú, že dospeli do štádia tých, o ktorých sami ešte nie tak dávno posmešne hovorili ako o starých štruktúrach. Veru, nezaškodila by čerstvá krv, hoci v známych dresoch. Aj športový tím je lepší, ak sa v ňom zleje skúsenosť s dravosťou a invenciou.

Všetko sa mi javí tak, že naša demokracia vystúpila ráznym krokom k cintorínu. Vo vzduchu cítim normalizačné plyny. Takže hurá k svetlejším zajtrajškom, alebo aspoň k veselým fašiangom s volebným guľášom. Obávam sa, že s basou pochováme aj demokraciu. Demokraciu? Čo to vlastne je? Veď na svete existuje aj KĽDR. Ale o tom potom... Po „masopuste“.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?