Tí, čo moje písačky čítajú častejšie, vedia, že som človek ateistického zmýšľania. To mi však nebráni v tom, aby som mohol vyzdvihnúť osobnosti a udalosti, ktoré súvisia s kresťanstvom, či hociktorým iným náboženstvom, aby som si vážil všetko, čo bolo ľudstvu na osoh, čo pozdvihlo jeho kultúru, a samozrejme, že mi to nebráni v tom, aby som si podal ruku s farárom, podebatoval si s ním, lebo kňazi sú inteligentní, vzdelaní, rozhľadení ľudia a s väčšinou z nich môžete hovoriť na akúkoľvek tému. Pravda, ak sa ma niekto snaží tvrdohlavo presviedčať o svojej neomylnosti, o jedinej pravde, vtedy radšej cúvnem, lebo tam už akákoľvek debata nemá zmysel. Ale je to to isté, ako rozhovor s niektorým politikom.
Po tomto azda zbytočnom filozofovaní, prejdem k pohľadu do historického kalendára spred dvoch dní, k strohým faktom.
Sv. Metod, ktorý zomrel pred 1 125 rokmi, bol synom byzantského dôstojníka v meste Solun. Spolu s bratom Cyrilom (Konštantínom) ho v r. 863 vyslal byzantský cisár Michal III. na dvor veľkomoravského kniežaťa Rastislava, aby šíril kresťanskú vieru, ale zároveň aj kultúru, ktorej najvýznamnejším atribútom bolo písmo. V lete 867 by sme oboch bratov mohli stretnúť v Ríme, kde však Cyril v roku 869 náhle ako 42-ročný umrel. Metod sa vrátil na Veľkú Moravu ako pápežský legát, čo nebolo po chuti franským (nemeckým) biskupom, ktorí ho zajali a na tri roky uväznili, takže sa svojej funkcie mohol ujať až v roku 873. Svoju pravovernosť obhájil na pápežskom dvore v r. 880, keď sa ako nepravdivé ukázali obvinenia z heretizmu. Ako moravský biskup a pápežský vyslanec sa snažil o udržanie a posilnenie slovanského veľkomoravského štátu najmä voči stálej franskej expanzii, hoci nie vždy si dokázal porozumieť s novým kniežaťom Svätoplukom, ktorý po Metodovej smrti ponechal franskému nitrianskemu biskupovi Wichtigovi voľnú ruku v ničení Metodovho odkazu. Metodovo dielo však nezaniklo. Včas ho ako vzácne dedičstvo odovzdal do rúk svojho žiaka Gorazda a hoci jeho pokračovatelia museli odísť z Veľkej Moravy do Bulharska, myšlienky solúnskych bratov zapustili na veľkomoravskom území hlboké korene, stavali na nich i slovenskí obrodeneckí dejatelia a ich sláva sa preniesla až do dnešných čias.
A čo na záver?
Či solúnski bratia prekročili Dunaj v Komárne, alebo niekde inde, to nie je podstatné. Myslím si, že by si zaslúžili, aby súsošie ako pamiatka ich misie bola na dôstojnom mieste. Či je tomu dnes v Komárne tak alebo nie, neviem osobne posúdiť, v Komárne som nebol niekoľko rokov. Nech sa vyjadria tí, ktorí bývajú a žijú na „mieste činu“, alebo mali možnosť vidieť súsošie na vlastné oči. V každom prípade sa mi zdá nedôstojné, že ak si chcem kytičkou uctiť pamiatku Cyrila a Metoda, musím k nemu liezť po rebríku. Alebo je to inak? Ozaj, ešte raz: Kto si v utorok pripomenul 1 125. výročie úmrtia sv. Metoda?