Toto ľudsko-zvieracie porovnávanie veľmi podrobne rozobral slávny český fejtonista Jan Neruda vo svojej Nedeľnej kázni na základe Darwinovej náuky. Okrem iného si v nej povzdychol: „Áno, bývali sme kedysi tiež takí vznešení ako zvieratá, ale je to už dávno! Bolo to v raji.“
Veľa by sa dalo písať napríklad o vlastnostiach somára, ktorý je v očiach človeka hlúpym vari iba preto, že dokáže na svojom chrbte niesť chlapa ako hora, alebo náklad, pod ktorým by sa podlomili nohy aj Rambovi.
Človek označuje somára za hlúpe zviera. Neprávom. Ale majú zvieratá vôbec nejaké práva, keď sa ich neraz nemôžu dovolať ani ľudia? Tohto somárika chovajú pri kláštore na Raticovom vrchu nad Hriňovou.
Dnes sa však chcem pristaviť pri krkavcoch, ktoré práve v tomto skorom jarnom čase privádzajú na svet svoje potomstvo. Často totiž počujeme o krkavčej matke, čo je absolútna urážka tohto vtáka, ktorý sa za posledné polstoročie po druhej svetovej vojne rozšíril od východu na západ po celom území Slovenska a stal sa bežným obyvateľom našich hôr. Jeho domovom sú predovšetkým staré hory s neprístupnými bralami, a ktoré sú prerušované pasienkami, poľami, rúbaňami, kde nachádzajú dostatok potravy. Je známe, že krkavce sa živia uhynutými zvieratami, čím plnia v prírode dôležitú hygienickú úlohu. Pravda, dokážu aj sami uloviť rôzny hmyz alebo drobné cicavce a vyberú aj vajíčka alebo mláďatá z vtáčích hniezd, čo už nám nemôže znieť sympaticky, ale je to úplne v súlade s neúprosnými zákonmi prírody. Tento príklad by si človek od krkavcov nemal brať, hoci opak býva pravdou, rád si zapytliači v cudzom hniezde.
Krkavce hniezdia už v tomto čase. Už vo februári sme mohli pri výletoch do prírody sledovať ich svadobné vzdušné hry. Hniezdo, ktoré - ak nie sú vyrušované - využívajú mnoho rokov, si stavajú na neprístupných skalách, prípadne na vysokých stromoch. Podľa pozorovaní ornitológov stavebné práce robí len samička, zatiaľ čo jej druh prináša potrebný materiál. Aj na vajciach, ktorých býva tri až sedem, sedí len samička a samček jej prináša potravu. O mladé, ktoré sa vyliahnu zhruba po troch týždňoch, sa starajú obaja rodičia rovnakou mierou, a to až okolo jeden a pol mesiaca. Aj neskôr však zostávajú mláďatá pod ochranou rodičov.
O krkavcoch a ich príbuzných (vranách, kavkách, havranoch...) píše svetoznámy nemecký zoológ Alfred Brehm vo svojom Živote zvierat ako o najstarostlivejších rodičoch. Porovnanie „krkavčia mať“ naozaj pokrivkáva na obe nohy. Zrejme vychádza aj z ľudových povier a rozprávok, v ktorých sa spomínajú napríklad zhavranení bratia. Omnoho priliehavejšie je označenie týchto vtákov za múdre. Práve krkavce patria k obľúbeným chovancom sokoliarov, ktorí s nimi dokážu spestriť svoje vystúpenia. Spomínam si, ako ľudia v parku svätoantonského kaštieľa líhali na zem, keď šibal krkavec prelietaval tesne nad ich hlavami. A nedávno sme mohli v televíznom spravodajstve vidieť a počuť krkavca, ktorý sa naučil celkom ľudsky nadávať.
