Mesto Sliač vzniklo v roku 1960 (na budúci rok si teda pripomenie 50. výročie), a to spojením bývalých samostatných dedín Hájniky (na pravom brehu Hrona), Rybáre (na ľavom brehu) a kúpeľov Sliač. Obe osady patrili do zvolenského - kráľovského - feudálneho panstva a samotné názvy hovoria o pôvodnom povolaní obyvateľov. Osídlenie sliačskeho chotára je však podstatne staršie. Tak napríklad na Horných zemiach odkryli staroslovanskú osadu zo 7. - 8 stor. Ako nás informuje plagát, ktorý je vylepený na frekventovaných miestach, expozícia o histórii mesta sa nachádza v budove školy. Malé múzeum vzniklo najmä vďaka iniciatíve miestneho učiteľa a vlastivedného pracovníka, autora početných článkov a turistických sprievodcov Štefana Hudáka (už, žiaľ, nie je medzi živými). Informácie o možnosti návštevy na pripojenej fotografii:

Prechádzku som začal v Hájnikoch pri najstaršej pamiatke mesta, ktorou je rímsko-katolícky kostol. Postavili ho už v 13. stor., dnešnú podobu dostal rekonštrukciou po tureckom spustošení v r. 1627. V interiéri sú nástenné maľby Jozefa Hanulu. Vedľa kostola je zvonica, v ktorej je údajne jeden z najstarších a najväčších slovenských zvonov, nazývaný Mikuláš. Pochádza z roku 1512 a má hmotnosť 5,1 t. Práve táto váha ho uchránila pred rabovaním Osmanov a aj počas prvej svetovej vojny ho mali pretaviť na delo, spustili ho síce z veže, ale už nenašli spôsob, ako ho dopraviť na železničnú stanicu.

Okolie kostola postupne upravujú. Sú tu aj hroby významných kňazov, ako bol Anton Šalát, ktorého zastrelili partizáni 17. septembra 1944 (veliteľ dal vinníkov popraviť), alebo Štefan Záhorský, na ktorého si s úctou spomína aj česká spisovateľka Božena Němcová (liečila sa na Sliači v r. 1852 a 1855) i Andrej Sládkovič, ktorý bol v r. 1844 - 47 vychovávateľom v rodine zemana Petra Bezegha v Rybároch. Ján Kalinčiak vo svojich rozpomienkach o tom píše: „Pod Sliačom v Rybároch v hodinách prázdnych kochal sa Sládkovič v citoch svojich mládeneckých, zahrúžajúc sa, ani nevediac ako, do bujarej obrazotvornosti mládenectva vlastného, a to, čo mu pokoj nedalo, čo duša jeho snila, vylial prúdom až posiaľ neustále ľubovlažujúcim útlejšie city slovenskej mládeže a svojej myslivej Vile pohronskej - Marine.“ Práve v Rybároch dokončil „medoústy“ básnik svoju Marínu a tu sa zrodilo aj druhé jeho významné diela Detvan. Do kostola chodieval Sládkovič do susedného Hronseku, kde si našiel aj svoju manželku Antóniu Júliu Sekovičovú. Sobáš sa konal vo vzácnom hronseckom drevenom kostole (dnes pamiatka UNESCO) 15. septembra 1847, teda potom, čo dostal Sládkovič svoje prvé farárske miesto na Hrochoti.

Pri autobusovej zastávke v Hájnikoch je mapa Zvolenského okresu s turistickými informáciami. Pravda, má už svoje roky, je na nej zakreslený ešte bývalý okres a aj niektoré informácie už nie sú pravdivé (napr. osobná vlaková doprava zo Zvolena na Krupinu). Takáto mapa však nie je iba špecialitou Sliača, „informuje nás“ aj vo Zvolene.

Mostom ponad Hron prejdeme do ľavobrežnej časti Rybáre. Pre niekoľkými rokmi tu postavili evanjelický kostol.

Za železničnou traťou zabočím vľavo k stanici. Oproti nej postavili v roku 1928 hotel Škubňa (neskôr nazývaný Hron). Spomenul som si na leto 1976, keď som tu mal ubytovanú skupinu esperantistov v rámci turistického týždňa. Na bulharské stredoškoláčky sa vtedy do záhrady pri hoteli zlietali sliačski mládenci ako včely na med. Vtedy mal hotel primeranú úroveň. Po roku 1989 zaúradovala reštitúcia a o hotel a neďalekú ubytovňu sa zrazu nemá kto postarať. Sú to vari najsmutnejšie budovy dnešného Sliača.

Aj informačná tabuľa pri železničnej stanici (a bývalom hoteli) naznačuje, že Sliačania neprikladajú cestovnému ruchu príliš veľký význam. Úhľadnejšia je tabuľa sliačskych komunistov. Pokiaľ viem, ZO KSS na Sliači patrí medzi najaktívnejšie na Slovensku. Tabuľu zdobí portrét Che Guevaru a čítame na nej rôzne názory a výroky. Tak napríklad: „Keby zapäli v parlamente detektor lži, vybilo by poistky v celom štáte“. Alebo údajný výrok Karla Marxa, ktorý ponúkajú ako odkaz pre tretie tisícročie: „Keby nebolo tých, čo vytvárajú hodnoty, nebolo by čo kradnúť.“

Z Rybárov stúpam do kúpeľov gaštanovo-lipovo-agátovou alejou. Smútok nad chátrajúcim hotelom vystrieda príjemný pocit z upravených vykosených kúpeľných parkov. Sympatickým dojmom pôsobí aj promenáda pred liečebným domom Palace. Záhradníci si naozaj dali záležať na kvetinovej výzdobe. Podobne ako pred liečebným domom Slovensko, na ktorom nás dokonca dve pamätné tabule upozorňujú na to, že tu na jeseň 1944 bola povstalecká nemocnica.

Na recepcii liečebného domu Palace si môžeme kúpiť suveníry a pohľadnice. Mňa zaujala táto mapa v ráme na stene pri vchode. Pripomenula mi totiž moje turistické začiatky, vari i detstvo, keďže bola jedna z prvých, ktorá sa mi dostala do rúk a azda by som ju ešte aj dnes našiel v mojom archíve. Možno, že je tu len ako starožitná ozdoba, jej praktický význam je už neaktuálny.

Krátkym výstupom sa môžeme dostať k tenisovým kurtom a ku kúpalisku, ktoré patrí k vyhľadávaným aj vďaka primeranej cene. Upravený je aj dvor najstaršej časti kúpeľov s Kúpeľným prameňom, Kúpeľným domom a liečebnými domami Bratislava a Detva. Pravda, posledné dva zrejme dnes už neslúžia svojmu účelu, hoci na niektorých oknách ešte visia záclony. Pamätné tabule na LD Detva nás informuje na pobyt Boženy Němcovej i maďarských básnikov a spisovateľov Jánosa Aranyho a Imre Madácha. Samozrejme, že menoslov osobností (spisovateľov, hudobných skladateľov, politikov, hercov...), ktoré na Sliači hľadali stratené zdravie, by bol podstatne dlhší.

Tráva a burina vyrastajúce spomedzi dlaždíc i z rozpadávajúceho sa asfaltu svedčia, že liečebný dom Detva pustne, alebo čaká na svoje znovuoživenie. Ale to sa už dostávame „za plot“ sliačskych kúpeľoch. Chodník v aleji smerujúcej k medokýšom nahlodal zub času, lampy už tiež pamätajú nejaké desaťročia a otázne je, či vôbec slúžia svojmu účelu. (Spomínaný Štefan Hudák vo svojom sprievodcovi po Sliači z roku 1982 o tejto aleji píše: „Pod skupinami košatých stromov, ale aj v tieni okrasných kríkov na útulných lavičkách nájdu návštevníci kúpeľov od jari do jesene príjemný odpočinok“). Nuž v sobotu popoludní som tu minul len jeden párik na starej lavičke, keďže aleja postupne zapadá do najväčšej boľačky kúpeľov, ktorou je stavba moderného liečebného domu vedľa nej. Začali s ňou vari pred 20 rokmi, no potom sa kúpele zmietali v majetkových bojoch a na stavbu „sa zabudlo“. S dávkou irónie môžem vari napísať, že je dobre, že ju už takmer zakrýva novodobá džungľa. Do areálu je síce zákaz vstupu, no brány sú tu len symbolické, rovnako ako oplotenie: zostal síce na ňom ostnatý drôt, ale plechy, ktoré ho pôvodne tvorili, zrejme skončili v šrote. Nazrel som dovnútra, štipľavý dym, ktorý sa niesol z jednej „miestnosti“, ma však odradil od prehliadky tejto „pamiatky“.

Aleja Terézie Vansovej, ktorá smeruje z kúpeľov k medokýšom, je už akoby „za  plotom“

V tejto džungli sa skrýva rozostavaný liečebný dom

Zubu času podlieha aj kedysi obľúbená reštaurácia Kolkáreň. Aktivite vandalov neodolali ani také renomované značky ako Coca-cola alebo Pepsi-cola.

Kúpeľným hosťom i ďalším návštevníkom slúžia medokýše, predovšetkým prameň Jozef či Štefánik (nazývali ho aj Štefánka, Zvolen alebo Partizán), ktorý je zakrytý trojuholníkovou dekoratívnou strechou. Má teplotu 12° a výdatnosť 2,64 l/min. Svojmu účelu slúži aj blízka kaplnka, v ktorej si počas mojej prechádzky Sliačom povedal svoje áno jeden manželský pár.

V kúpeľoch Sliač sa zameriavajú na choroby srdcovo-cievne choroby. Na choré srdce určite pôsobia blahodarne aj nenáročné prechádzky. Tri vychádzkové trasy sú dlhé 2 500 až 5 300 metrov. Príjemné zákutia s domácimi i cudzokrajnými drevinami, bežný les, v ktorom poskakujú „kúpeľné“ veveričky, alebo sa pasie srnčia zver, ako i lúčiny na chrbte nad kúpeľmi, odkiaľ sa otvárajú výhľady na Kremnické vrchy, Veľkú Fatru, Nízke Tatry, Javorie či Štiavnické vrchy, ocenia nielen kúpeľní hostia, ale aj náročnejší turisti. Keďže sobota bola príjemná, vrátil som sa do Zvolena po turistickom chodníku cez Bakovu jamu.

Letisko Tri duby na Sliači zohralo významnú úlohu aj počas SNP. V kúpeľnom parku nájdeme preto aj pamätník letcom, ktorí zahynuli v antifašistickom zápase. Nad pamätníkom je jeden z častých parkových stromov katalpa bignóniovitá. Pochádza z juhovýchodu USA, do Európy sa dostala v roku 1726, má veľké listy, v máji až júni ju zdobia metliny bielych kvetov, z ktorých vyrastú až 40 cm dlhé „fazule“ dozrievajúce v októbri.

Pri vychádzke lúčinami nad  sliačskymi  kúpeľmi  sa nám otvorí výhľad aj ponad Slatinskú kotlinu na horskú skupiny Ostrôžky