Začalo sa to v roku 1992, keď som sa dal presvedčiť priateľkou, aby som išiel s partiou na brigádu do Nemecka. Na jahody. Kto to zažil, pochopí, o čo ide. Našťastie, nemám problém s krížami, takže som to prežil. Ráno studená rosa, mračná komárov, napoludnie páľava... Ako sa blížilo poludnie, už som nevedel, ako sa k jahode zohnúť, bolelo ma celé telo. Tak sme to skúšali aj vojenským „plížením - plazením“. A k tomu hrozné ubytovanie v stanoch v spoločnosti utečencov z Bosny. Ale vydržal som celý mesiac, hoci marky, ktoré som vtedy zarobil, neurobili zo mňa milionára. Bola to však zaujímavá skúsenosť.
Počas tejto brigády sa mi podarilo zabezpečiť si inú robotu na ďalšiu jar. Už to neboli jahody, ale špargľa. Vo chvíli, keď som túto ponuku dostal, som ani nevedel, čo vlastne špargľa je, ale riskol som to. Že to nie je žiadna prechádza ružovým poľom, som sa presvedčil hneď v prvý deň. Ale spolu s priateľom sme vydržali vyše mesiaca a celkom sa nám tá robota zapáčila. Mali sme znova šťastie, pretože počas tohto pobytu sme sa zoznámili s Hansom, takým - podľa názoru mnohých - až netypickým, kamarátskym Nemcom, ktorý sa rozhodol založiť si vlastné špargľové polia a keďže videl, že robíme poctivo, ponúkol nám robotu na ďalšie roky.
V apríli k nemu cestujem už po pätnásty raz. A celkom sa na to teším. Sme pomerne stabilná partia a samozrejme, že výhodou je aj to, že už vieme, do čoho ideme.
Vlani som odpovedal na inzerát ponúkajúci zber jabĺk v južnom Tirolsku. Za 5 000 Sk som odkúpil jedno pracovné miesto v dedine Tramin. A oplatilo sa. Aj finančne, ale aj z pohľadu nových skúseností alebo z pohľadu čisto turistického.
Obe tieto práce - vyberanie špargle i trhanie jabĺk - sú fyzickou drinou a hoci niekedy pri nej vypuknú aj nedorozumenia, ktoré hraničia s ponorkovou chorobou, stresu som tam zažil podstatne menej, ako ho mám doma.
Prezradím bez mučenia, že za tieto brigády v celkovom trvaní asi štyri mesiace som vlani zarobil po odrátaní nákladov okolo 5 000 eur. Veľa alebo málo? Nuž, nie je to žiadna sláva, ale keď človek doma nemá do čoho pichnúť, je to lepšie ako klincom do oka. Mne sa to aj za podmienok, ktoré niektorí z priateľov označili za „vykorisťovateľské“, vyplatilo.
Ale prečo o tom vlastne tak zdĺhavo píšem?
Nie kvôli samochvále, ale preto, že vidím nezáujem našich ľudí (aspoň tých, ktorých poznám) podstúpiť riziko a vytiahnuť päty z domu, hoci by išlo len o neatraktívnu a krátkodobú robotu. Aj ja by som dal prednosť stabilite, dlhodobejšej práci, ale keď jej niet, vravím si: nemusí pršať, stačí keď zakvapká.
Neviem, ako „kvapká“ početným pracovným agentúram. Na vlastnej koži som ich ponuky nevyskúšal, no počul som už všeličo. Viac negatív, ako pozitív. A veru, keď som na niektoré ich inzeráty odpovedal, aj mňa odradili najmä privysoké poplatky, ktoré agentúry požadujú. Samozrejme, vopred.
Ja som si svoje pracovné miesta v zahraničí vybavil sám. A našiel som ich aj viac. Legálnych. Ponúkol som ich priateľom a známym, najmä takým, ktorí sedia doma a poberajú podporu. Zarazil ma v podstate nulový záujem. Chápem, keď niekto náročnú robotu nezvládne kvôli slabšej fyzičke alebo ochoreniu, ale nechápem tých, ktorým sa jednoducho nechce. Dokážu vyžiť z podpory, niečo si doma privyrobia na čierno, tak načo by sa hnali niekam do cudziny? Skúsil som dať aj inzerát do regionálnych novín. Môj telefón zazvonil vari desaťkrát a... nič. Väčšine sa 1 000 - 1 500 eur (v čistom) za mesiac roboty málilo.
Nuž, asi to z tou nezamestnanosťou na Slovensku naozaj nie je také zlé.
Na špargli s nami už niekoľko rokov pracuje aj Nui, Hansov švagor. Do Nemecka sa mu na dva mesiace oplatí priletieť za prácou až z ďalekého a exotického Thajska.